Dcéra, manželka a matka
“Milované deti, prosím, píšte mi o všetkom, každý detail vášho života napĺňa môj život.”
Rodičia Gisi Fischerovej, vydatej Fleischmannovej, boli ortodoxní Židia. Jej mladší bratia, David (pediater) a Gustav (právnik) ju však priviedli k sionizmu. David a jeho rodina prežili prenasledovanie Židov v úkryte a neskôr odišli do Izraela, Gustava zabili mladí nacisti v septembri roku 1939. Gisi mala iba základnú školskú dochádzku. Vydala sa počas prvej svetovej vojny za obchodníka s čajom a kávou Josefa Fleischmanna a mala s ním dve deti – Alicu (1917) a Judith (1920). Poslala ich do vtedajšej Palestíny, aby tam pomáhali budovať nový domov pre Židov. Verila, že za nimi časom pride. V roku 1941 jej zomrel manžel. Počas vojny vážne ochorela jej matka, ktorá po smrti otca viedla rodinný hotel a restaurant, ten sa však čoskoro stal predmetom arizácie. Gisi s matkou potom bývali v jednej izbe bez kúpelne na druhom poschodí na Klariskej 9.
“Na okraji židovskej štvrte sa nachádzal kóšer restaurant a hotel Júliusa Fischera. Pre svoju vynikajúcu kuchyňu bol obľúbeným miestom nielen židovských labužníkov. Matka Jetty Fischerová, krásna, príjemná a zbožná žena s očami, ktoré vyžarovali mnoho bystrosti, dobroty a múdrosti, vtláčala celému domu pečať skutočného židovského domova. A kto by vedel s takou grandezzou grandseigneura viesť podnik, vítať svojich hostí a hrať hostinského, ako otec Július Fischer?”
Spomienky Oskara Neumanna, člena Pracovnej skupiny
Dokumenty
Touto vetou zakončil Martin Buber jeden zo svojich nádherných článkov. Matku volá, aby v dnešných pre židovský národ, ale predovšetkým pre naše deti tak ťažkých časoch bola oporou svetu. Izrael je viac než forma a obsah, chce, aby sme ho uskutočňovali v celej našej osobnosti, v styku s blížnym, v styku s pospolitosťou. (…) Treba vedieť: nie v tom...
„Prečo nepíšeš, som z toho veľmi nešťastná. My sme zdraví, len by som už chcela byť s vami. Pošli správu, či si ešte v Mescheku, píš pravidelne. Bozkáva Gisi Fleischmann”
Telegram Červeného kríža dcére Alici Fleischmann-Groszmann, 1. 7. 1942
„Milované deti, s veľkou netrpezlivosťou očakávam vaše správy. Je pre mňa neznesiteľné, že o vás tak málo počujem, keď moje myšlienky sú stále s vami. Prosím, píšte mi o všetkom, každý detail vášho života napĺňa môj život. Osobitne Judith mi dva roky nič nenapísala. Popravde to neviem pochopiť a obávam sa, že chyba je na vašej strane. (...)...
Galéria
